moja 34. navštívená krajina

.moja 34. navštívená krajina.

Po minuloročnom vydarenom výlete do macedónskeho Skopje sme sa rozhodli v podobnej zostave opäť navštíviť crazy Balkán. Za posledný rok pribudlo z Bratislavy letecky dostupných destinácií viac ako dosť a naša voľba, popri Bosne a Hercegovine, Bulharsku či Rumunsku, padla na Srbsko.

Konkrétne sme leteli do neveľkého mesta Niš na juhu krajiny, v ktorom sme ale pobudli až po návrate z Belehradu, kam sme po prílete zamierili. Po 3-hodinovej ceste autobusom nás čakal trošku rozpačitý príchod, keďže nás kúsok od stanice vítali utečenci. Bohužiaľ, aj takáto je momentálna situácia v Európe. Osobne to vo mne vyvolalo empatiu a ľútosť nad ľuďmi s týmto osudom.

lokálne jedlo

.lokálne jedlo.

Akokoľvek, Belehrad nás okrem toho prekvapil aj kvalitou gastra. Naša prvá večera bola v náhodne vybranej reštaurácií pripomínajúcej skôr kaviareň. Za úroveň obsluhy a kvalitu jedla by sa nemusela hanbiť žiadna reštaurácia v hlavnom meste. Hneď nám bolo jasné, že hladom nezomrieme, skôr sme sa začali obávať, aby sme si nejaké to kilko navyše so sebou nepriviezli. 😛 Aby ste boli v obraze, typickým jedlom je (podobne ako všade inde na Balkáne) mleté mäso, čiže pljeskavica, čevabčiči, sarma, burek… Pridajte k tomu biely chlieb či zemiaky, zeleninu alebo ajvar a máte predstavu. Ak však neholdujete tomuto druhu jedla, viete si tu dať čokoľvek iné od cestovín cez wrapy až po hamburgre. Hipsterčina tu je tiež celkom v kurze. ❤️ Negatívum je len, že sa tu stále v reštauráciách fajčí. 🙁

Kalemegdan

.Kalemegdan.

Samozrejme, okrem jedla nás zaujali aj pamiatky. Veď sme nejakí turisti predsa. 🙂 Jednou z hlavných atrakcií v Belehrade je vojenská pevnosť Kalemegdan ležiaca na sútoku Sávy a Dunaja. Okrem nádherného parku či ZOO alebo vyhliadky na úkaz zlievania sa dvoch majestátnych riek je časť pevnosti venovaná vojenskému múzeu.

vojenské múzeum

.vojenské múzeum.

Musím povedať, že som okolo tankov, rakiet a iných zbraní, ktoré ani neviem pomenovať, chodila po špičkách a so zatajeným dychom. Hlavou mi vírilo množstvo myšlienok a nejaké tie spomienky na dobu začiatkom 90. rokov, kedy sme v čase vypuknutia občianskej vojny išli s rodičmi na dovolenku do Juhošky a v našej červenej Škodovke odstavenej na odpočívadle sme počuli výstrely z neďalekých lesov. O rok sme tam už radšej nešli.

Rovnako som v hlave oprašovala vysokoškolské skriptá a snažila sa mojim spolucestovateľom vysvetliť súvislosti vojny, ktorá sa tu, v mojich očiach, skončila len nedávno. Všade, či už v Belehrade alebo neskôr v Niši, sme mohli vidieť veľké množstvo opustených domov, kam sa ich pôvodní majitelia po vojne už nevrátili.

Katedrála svätého Sávu

.Katedrála svätého Sávu.

Ďalšou zásadnou pamiatkou Belehradu je určite Katedrála svätého Sávu,  3. najväčší pravoslávny chrám na svete. Bol postavený podľa vzoru istanbulskej Hagia Sofia a jeho výstavba trvala dlhých 70 rokov, pričom bola prerušovaná druhou svetovou vojnou či začiatkom komunistickej diktatúry. Napriek tomu, že bola katedrála oficiálne dokončená v roku 2004, vyzerá stále ako stavenisko a v jej vnútri toho tiež veľa nenájdete. Napriek tomu určite stojí za to ju vidieť.

Skadarlija

.Skadarlija.

V rámci poznávania kultúry a socializácie sme sa v parku pristavili pri detskej aktivite strieľania z luku na terč. Nikde žiadne dieťa, iba tlupa akože dospelých ľudí a my medzi nimi. 😀 Dali sme si small talk s chalanom, ktorý tu dobrovolničil a ten nám vysvetlil, že srbčina je vlastne rovnaký jazyk ako chorvátčina. To dalo poslednú bodku za mojimi rozpakmi ako s domácimi hovoriť, keďže azbuka, ktorou väčšinou v Srbsku píšu, tomu dávala taký nezrozumiteľný dojem. I keď musím uznať, že 2 semestre ruštiny sa mi tu celkom zišli. Keď nie prakticky, tak aspoň pre pokoj v duši. 🙂 Pokiaľ ste ale v Chorvátsku zvyknutí na dorozumievanie v slovenčine, tu sa toho tiež vôbec nemusíte báť. Okrem toho tu skoro všetci vedia celkom obstojne po anglicky, čo stále nabádalo môjho BF ju aj používať. 😉 Inak, ľudia sú tu nenormálne priateľskí, ochotní, sami sa vám prihovoria a pomôžu bez ohľadu na to akým jazykom hovoríte.

Belehrad

.Belehrad.

Ďalším zaujímavým faktom, pravdepodobne tiež spojeným s občianskou vojnou či bombardovaním NATO, bol badateľný príklon k Rusku, viditeľný hlavne na suveníroch s Putinom… Či to len kvôli ruským turistom? Mohli sme sa opýtať. 😀

Všetko čo sme v Srbsku videli a zažili v nás vyvolávalo veľa otázok a úvah. Najviac sme sa ale zamýšľali nad celkovým obrazom Srbska ako sme ho mali možnosť zažiť. Videli sme ľudí žobrajúcich na ulici, rozbité chodníky, výmole na cestách, ošarpané domy… Skoro ako u nás. 🙂 No dobre, nie dnes, ale pred 20 rokmi, i keď ešte máme čo doháňať, aby sme sa zbavili socíkovského nevkusu (toho nevkusného). Kontrastne s týmto zanedbaným vzhľadom mesta zrazu zbadáte obchoďák jak kráva a len neveriacky krútite hlavou, že kde tu ľudia berú peniaze nakupovať v obchodoch s rovnakými cenami ako u nás, no s platom, ktorý je x-krát menší… Inak, oplatí sa tu nakúpiť topánky. Super výber, dobrá kvalita a zaujímavé ceny.

Nišská pevnosť

.Nišská pevnosť.

Po 2 dňoch strávených v hlavnom meste sme sa  pobrali naspäť do Nišu. Toto 3. najväčšie mesto Srbska, ktorého počet obyvateľov sa pohybuje okolo 180 tisíc, sa určite oplatí navštíviť. Náš 1 deň strávený tu nám síce neumožnil vidieť všetko, no aj to málo čo sme stihli, stálo za to.

.rieka Nišava.

.rieka Nišava.

V meste, rovnako ako v Belehrade, sa nachádza pevnosť nad riekou Nišava s parkom a výhľadom na mesto. Tu namiesto vojnového múzea nájdete pozostatky tureckých stavieb ako napríklad mešitu Bali Bey,  ktorá sa ako jediná z celkového počtu 10 zachovala.

mešitu Bali Bey

.mešitu Bali Bey.

V centre, na pešej zóne, sme objavili obrovskú obchodnú pasáž ukrytú pod zemou, dlhú niekoľko desiatok metrov, možno aj viac. (mám slabý odhad, sorky 🙂 )

Cele Kula

.Cele Kula.

Za návštevu asi stojí aj Cele Kula, veža vyskladaná z lebiek srbských povstalcov proti Osmanskej ríši. Bohužiaľ sme ju nevideli, lebo bola zavretá keď sme tam prišli… 🙁 Ale aspoň sme sa povozili v MHD. Btw, MHD… 😀 V Srbsku majú predaj lístkov vymyslený úžasne, kúpite ich priamo v autobuse. V Niši to majú posunuté ešte na vyšší level, okrem vodiča sa v autobuse nachádza aj sprievodca, ktorý vám po usadení príde lístok predať, respektíve po vás zakričí či ho vôbec potrebujete. 😀

Tramvaj

.Tramvaj.

Nedá mi opäť nespomenúť fakt, že úroveň gastra bola, dokonca aj v tak malom meste ako je Niš, na vysokej úrovni. Ak by ste tam náhodou mali v pláne ísť, určite nevynechajte reštauráciu Pleasure, kde na obrazovkách uvidíte profi zostrihy toho, čo ponúka ich kuchyňa aj s celým procesom prípravy. Chceli sme vyskúšať okamžite celé menučko. 🙂 Okrem toho, a to sa hádam dočítate aj v každom bedekri, treba navštíviť kaviareň/cukráreň Tramvaj. Interiér zodpovedá názvu, vyzerá ako staré drevené električky. Čisté múzeum, ktoré si na vlastne koži môžete aj vyskúšať.

Niš

.Niš.

HOW TO GET THERE: Ako som už spomenula, z Bratislavky nám začal lietať Ryanair 2-krát za týždeň. Let trvá niečo vyše hodiny a cena sa pohybuje od cca 10 EUR jednosmerne. Nám sa podarila celá letenka za 50 EUR.

Na záver…

Akokoľvek sa snažím ostať apolitická, nedá mi a podelím sa o poslednú úvahu, cez ktorú sme si prešli počas nášho výletu v Srbsku. Kto vie kde by sme boli my bez eurofondov? Asi tam kde je ešte dnes Srbsko. Nie že by to u nás bola ružová záhrada, ale treba uznať, že sme prešli kus cesty vďaka peniazom, ktoré sme boli schopní čerpať či už na cezhraničné spolupráce alebo obnovu regiónov.

A úplne na záver…

Dala som si také malé osobné predsavzatie, že by som sa chcela do Srbska tak o 10 rokov vrátiť a pozrieť sa, ako a kam sa krajina posunula. Už teraz som na to veľmi zvedavá.

…to be continued: Part 3

~Lenka Says~